11 vecí, ktoré som sa naučil o tmavom tuneli (mbctw3-1)

Asi každý sa s tým už stretol. Ten pocit, že sa na mňa akoby rúca svet. Že nezvládam toľko povinností, že je toho na mňa priveľa, potrebujem si oddýchnuť, no nie je možnosť. Musím to dať, musím vydržať. A premýšľam, ako z toho von, ako von z tohto bludného kruhu, z tohto tunela. A začnem tlačiť. Tlačiť na seba, aby som to dal. Tlačiť na situáciu a ľudí, aby boli iní, ako sú. A čudujem sa, prečo to nefunguje a cítim sa horšie.

Čo pomáha a čo nie v tmavých tuneloch, je predmetom tretieho týždňa oxfordského MBCT programu. A je to jednoduchšie, ako sa človek môže nazdávať, hoci sa to ťažko slovami popisuje. Tu sú moje poznámky a poznatky:

  • Príliš tlačiť na seba a okolnosti, keď sa cítim, že je toho priveľa, môže veci ešte priťažiť. Môže mi to zabrániť myslieť tvorivo. Prílišné tlačenie mi znemožní vidieť rozmanité riešenia v danej situácii. Miesto toho, aby som sa zo situácie dostal, ocitám sa krúžiaci vo vyčerpávajúcich bludných kruhoch. Ocitám sa v tmavom tuneli a cítim, že nie je možné sa z neho dostať.
  • Postoj vyhýbavosti voči skúsenosti, v ktorej sa nachádzam a nepáči sa mi, mi doslova uzavrie kreatívne centrá v mozgu a ja nevidím možnosti, ktoré v danej situácii mám. Zároveň sa mi aktivujú “okruhy averzie”. Ocitám sa v pretrvávajúcom pocite strachu a ostražitosti.
  • Systém averzie si aktivujem, ak čokoľvek robím v negatívnom alebo kritickom postoji. Ak napríklad robím úlohu cez škrípajúce zuby, nasilu, z donútenia. Stávam sa viac úzkostný, menej flexibilný a kreatívny.
  • Ak však pracujem na rovnakej veci s postojom otvorenosti, vítajúc danú skúsenosť, aktivujem si systém prístupu (approach system). Môžem prežiť niečo obohacujúce, stávam sa vrúcnejší, flexibilnejší a kreatívnejší.
  • Najúčinnejšie aktivuje systém averzie práve pocit uväznenosti, ktorý sa spája s extrémnymi pocitmi vyčerpania a bezmocnosti, bezradnosti.
  • Mnohokrát ma do takéhoto stavu doviedla moja zameranosť na výkon, od ktorého som si odvodzoval svoju sebahodnotu, alebo perfekcionizmus. Cítil som, ako by nebolo úniku. Nevládal som, no moje vnútro ma tlačilo do výkonu.
  • Ak som v takomto stave príliš dlho, som menej veselý, hravý, tvorivý. Vidím stále menej a menej alternatív, môžem ostať paralyzovaný, bez východiska, pretože ich nevidím. Môže to viesť k depresii.
  • Pocity totálneho vyčerpania zabezpečia, že prestanem prijímať riziko. Ostávam hnaný potrebou sa len schovať niekde pod perinu, nech mi všetci a všetko dá pokoj.
Ako teda von z tmavého tunela?
  • Jednoduchý akt nasmerovania moje pozornosti na averzné myšlienky s postojom otvorenosti pomáha akoby rozpustiť tieto automatické deštruktívne pochody. Tieto pochody sú rovnako prvkami Módu robiť mojej mysle. To, čo je, versus to, čo by som chcel, aby bolo.
  • Mód robiť ma drží tomto bludnom kruhu a premýšľam viac o slobode a vykročení z tunela, ako si uvedomujem slobodu, ktorá mi je k dispozícii a možnosti, ktoré reálne mám.
  • Teda keď najbližšie udrie stresové obdobie, nemusím si situáciu sťažiť ešte aj tým, že začnem automaticky v averzii riešiť, ako popri všetkom ešte navyše “nemať stres” a “nebyť v tejto situácii”. Miesto toho si môžem oddýchnuť, byť k sebe dobrý a všímať si, ako sa ma myseľ automaticky snaží vyslobodiť averznými myšlienkami, dumaním, nervozitou.

Mindfulness terapia mi nedáva nástroje, ako vyriešiť moje stresujúce situácie. Dáva mi však možnosť všimnúť si, aké sú moje automatické reakcie, že mi vlastne nepomáhajú a že len obyčajné všimnutie si týchto reakcií ich deautomatizuje a dáva mi možnosť zvoliť si, čo bude ďalej. Mindfulness terapia mi nepomáha ani tak zmeniť situáciu, ako vidieť ju v inom svetle a upraviť môj vzťah k nej zo vzťahu odporu a vyhýbania sa k vzťahu otvorenosti a prijatia. V tom prvom vidím len tmu a bojím sa, v tom druhom vidím alternatívy, možnosti, svetlo na konci tunela.

V rovnakej situácii sa môže “nemindful” človek cítiť uväznený v tmavom tuneli, avšak mindful človek vidí možnosti, farby, svetlo, odtiene… Minimálne si je vedomý toho, že sa cíti v tmavom tuneli, no je to len pocit, ktorý prejde a nemusí na základe neho robiť nič navyše.

V treťom týždni sa človek učí pozorovať tieto automatické, averzné pochody počas jednoduchých strečingových cvičení. O nich viac v jednom z nasledujúcich blogov.

Otázky na záver:

  • Lajkli ste už Facebook stránku našej komunity Žijem v prítomnosti? Ak nie, je možné to zmeniť dvoma klikmi 🙂
  • Aké sú vaše skúsenosti s tmavým tunelom?
  • Čo vás do neho dostáva?
  • Čo vám pomáha sa z tunela dostať?
Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s